úvahy od Katky

V jednej muzikálovej piesni sa spieva: ,,Ver mi, bratu, že z nás dospelých, na svojich ideáloch, na svojich priateľoch, dopustí sa takmer každý aspoň takto malilinkej, obyčajnej vraždy…“ Silné slová, kruté slová, ale skutočne pravdivé. Veď nikto nie je bez viny.

Každý deň, každú hodinu či dokonca každú minútu sa vo svete udeje nejaký zločin, prečin, hriech. Od tých menej závažných, ako je napríklad prejazd autom na červenú alebo krádež cukríka, až po tie najťažšie a najohavnejšie, ako je ublíženie na zdraví, znásilnenie či vražda. Zdá sa, že čím je civilizácia vyspelejšia, tým sme my ľudia zákernejší, prefíkanejší, násilnejší, tým viac zločinov páchame. Asi to tak bude. To však neznamená, že v minulosti chodili po zemi samí ,,svätuškári“. Aj medzi našimi predkami bolo mnoho zločincov a vrahov. Avšak toľko sa o nich nehovorilo. Veď si len skúste pustiť večerné spravodajstvo. Je plné informácií o zločinoch, tragédiách, nešťastiach – čím morbídnejšie, tým lepšie. Aspoň tak to vyzerá z pohľadu médií., ktoré často, s vidinou zvyšujúcej sa sledovanosti, využívajú nešťastie ľudí. Snažia sa priniesť čo možno najtragickejší pohľad na danú situáciu a o jednej nešťastnej udalosti dokážu hovoriť niekoľko dní alebo aj celý týždeň. Veľakrát zveličujú a z úplnej banality vedia vyrobiť obrovskú kauzu. Niekedy sa neštítia ísť za hranicu slušnosti či dokonca ľudskosti, len aby prišli s tou ,,najbombastickejšou“ správou.

Nemôžeme však všetku vinu hádzať iba na médiá, pretože sme to práve my ľudia, ktorí ich dennodenne kŕmime našimi menšími či väčšími hriechmi. Čo by robili noviny, televízia, rozhlas alebo internet, keby sme zrazu všetci boli slušní a poctiví, keby sme sa správali podľa všetkých písaných i nepísaných pravidiel? O čom by novinári písali články a točili reportáže, keby sme boli všetci takí dobrí? Len si to predstavte. Čítali a počúvali by sme samé optimistické správy, pozerali by sme iba pozitívne televízne príspevky. Bola by to asi poriadna nuda. Alebo nie?

Médiá sú ako naše zrkadlá, lepšie povedané zrkadlá našich skutkov. Odzrkadľujú to, čo urobíme a hlavne to zlé, čo vykonáme. Avšak nie sú tými klasickými zrkadlami, v ktorých sa vidíme takí, akí naozaj sme. Poznáte bludiská z krivých zrkadiel? Niektoré vás zväčšia, iné zmenšia, v ďalších sa vidíte úplne zdeformovaní. Médiá sú práve takými krivými zrkadlami. Hoci odrážajú naše konanie, najmä to negatívne, iba málokedy je odraz čistý a číry, väčšinou je deformovaný.

Ako som už v úvode spomínala, naše hriechy majú rôznu podobu. Páchame ich nielen na druhých, ale aj na sebe samých. Keď sa bojíme prezentovať vlastný názor a nekriticky si osvojujeme iné postoje. Keď si nestojíme za svojím slovom a prezliekame kabát podľa toho, aký vietor fúka. Keď sa spreneveríme vlastnému presvedčeniu a necháme sa ovplyvniť cudzími a často dookola sa opakujúcimi klamlivými tvrdeniami. Keď sa vedome vzdávame svojich snov. Vtedy akoby sme vraždili svoju dušu, svoje vnútro, svoju podstatu. O týchto našich hriechoch sa však v médiách príliš nehovorí. A to je škoda. Pretože podľa mňa by takéto správy mohli mať na nás pozitívny účinok. Aspoň by sme sa viac zamýšľali nad svojím konaním a takisto nad tým, ako naše činy alebo nečiny ovplyvňujú to, ako vyzeráme v očiach druhých ,ale najmä to, ako sa vidíme my sami. Pretože to je podstatné. Chápem však, že z hľadiska médií takéto informácie nepredstavujú žiadnu senzáciu zaručujúcu vysokú sledovanosť alebo čítanosť. Na druhej strane si však musíme priznať, že aj nás skôr zaujme správa o teroristickom útoku ako správa o tom, že nejaký politik tvrdil jednu vec a na druhý deň už hovoril niečo iné. Ale myslím si, že všetko je iba o zvyku.

Médiá patria k životu v dnešnom svete. A takisto k nemu patria aj hriechy. Je to smutné, ale je to tak. Rovnako ako je ťažké vyhnúť sa médiám a ich vplyvu, je ťažké vyhnúť sa hriechom. Skúšať to zrejme predstavuje boj s veternými mlynmi. Ale bolo by fajn, keby sme s nimi uhrali aspoň remízu.