Nová básnička….
Nechcem byť súčasťou sveta
plného zlých, podlých ľudí,
pre ktorých sú prachy méta,
miesto srdca kameň v hrudi.
S falošným úsmevom sladkým
prajú ti zas dobré ráno,
jedným šmahom ruky hladkým
zmenia tvoje nie hneď v áno.
Vlastné chyby pre nich nie sú,
veď sú predsa ,,neomylní“,
kritiku nikdy neznesú,
v kritizovaní sú tak pilní.
Intrigami iba žijú,
klamstvo je ich verný brat,
pre vlastný cieľ zneužijú
krásnu vetu – mám ťa rád.
Do chrbta ti dýku vrazia
zákerne, bez varovania,
zas a znova ťa podrazia
bez menšieho zaváhania.
Klebety sú pre nich chlebom,
kŕmia nimi oči, uši,
čo je medzi zemou nebom,
nehľadajú v svojej duši.
Cudzie city nevnímajú,
nie sú pre nich dôležité,
chrbtovú kosť už nemajú,
niečo zvrhlé je v nich skryté.
Na tvári s maskou priateľa
hrajú svoje divadlo,
špinavou hrou toho veľa
kvôli nim sa rozpadlo.
Svoju pravdu do druhých hláv
vtĺkajú bez ostychu
a z rozsiahleho počtu správ
len málo je k prospechu.
Pre zranenie stačí iba veta,
ich prítomnosť ťa vždy dusí,
nechcem byť súčasťou sveta,
ktorý sa mi fakt tak hnusí.