Keď sa narodil, bolo krásne jarné popoludnie. Slnko príjemne hrialo, na nebi nebolo ani obláčika. Odvšadiaľ bolo počuť spev vtáčikov, vôňa práve rozkvitnutých kvetov sa niesla celou prírodou. Všetko sa rodilo, všetko sa prebúdzalo k novému životu a on bol šťastný, že sa narodil do tohto krásneho sveta. Vtedy si myslel, že toto je ten skutočný svet. Ani netušil, ako sa mýlil…
Prvé roky života mu ubehli veľmi rýchlo. Prvé slovo, prvý krok, neskôr prvá cesta do školy. Všetko bolo také ideálne. Darilo sa mu a vždy pri ňom stáli jeho obetaví rodičia, ktorí mu pomáhali a podporovali ho. Veril, že takto šťastne prežije celý svoj život. Myslel si, že toto je skutočný svet plný radosti, smiechu, úspechov. Ale mýlil sa…
Nasledujúce roky priniesli zmenu. Prvá krádež, prvá droga, prvý pokus o samovraždu. Všetko sa mu zrútilo. Stratil priateľov, stratil chuť do života, stratil zmysel života. Dostal sa na úplné dno. Ale ešte vždy pri ňom stáli jeho obetaví rodičia, ktorí mu pomáhali a podporovali ho. Myslel si, že až teraz spoznal skutočný svet plný sklamania, bolesti, sĺz. Ale mýlil sa …
Prišiel však jeden deň, vďaka ktorému všetko pochopil. Ráno sa zobudil do krásneho slnečného dňa, rovnakého ako bol deň, keď sa narodil. Obliekol sa a vyšiel na ulicu. Len sa tak prechádzal a pozoroval ľudí. Všetci sa kamsi ponáhľali. Niektorí so zamračenou tvárou a niektorí s úsmevom na perách. Po ceste stretol jednu babičku s dvoma plnými nákupnými taškami. Dlho váhal, ale nakoniec sa rozhodol pomôcť. Babička ho obdarovala poďakovaním. A vtedy pocítil príjemné teplo kdesi pri srdci. Ako tak kráčal ďalej, zbadal svojich starých priateľov, ako sa snažili v obchode ukradnúť rôzne drobnosti. Už v nich však nevidel priateľov, iba ľudí, ktorých kedysi dávno poznal. Pomaly začínal byť hladný, tak sa vybral do reštaurácie. Tu ho obsluhovala jedna milá servírka, preto jej pri odchode nechal celkom slušné sprepitné. Ona ho za to obdarovala širokým úsmevom. Opäť pocítil to príjemné teplo pri srdci. Po obede sa rozhodol ísť do parku. Videl tu deti, ktoré sa veselo hrali, zaľúbené páriky, ktoré si potichu vymieňali nežnosti, ale videl tiež ľudí bez domova snažiacich sa aspoň trochu si pospať na lavičkách. Kráčal ďalej, až sa dostal na námestie ku kostolu. Nikdy v Boha neveril, ale aj tak vošiel dnu. Sadol si do lavice a pozoroval okolie. Videl tu ľudí kľačiacich na kolenách a prosiacich za seba alebo za svojich blízkych. Nechápal, ako môžu prosiť niekoho, koho v živote nevideli. Nerozumel im. Aj napriek tomu tu zostával, pretože cítil akúsi zvláštnu silu, ktorá mu nedovoľovala odísť. Keď po niekoľkých hodinách vyšiel z kostola, bola už tma. Vybral sa teda cez park domov. V noci vyzeral park celkom hrozivo. Opäť stretol svojich starých priateľov. Tentoraz však nič nekradli, ale obťažovali jedno dievča. Keď podišiel bližšie, spoznal v nej servírku z reštaurácie. Neváhal a rozbehol sa jej na pomoc. Podarilo sa mu to celkom jednoducho, vedel, že jeho niekdajší priatelia sú zbabelci. Poprosila ho, či by ju neodprevadil k domu. Súhlasil. Po ceste sa spolu rozprávali a zistili, že majú veľa spoločného. Bol rád, že ju stretol. Zasa ho začalo hriať pri srdci. Keď sa rozlúčili, pobral sa domov. V hlave mu stále vírili všetky jej slová. Stále si vybavoval je krásny široký úsmev a veľké čierne oči. Už bol takmer doma, stačilo prejsť len cez jeden priechod. Avšak bol taký zamyslený, že si nevšimol prichádzajúce auto a vkročil na cestu…
Zomrel. Ale zomrel šťastný. Pochopil, že svet nie je ani čierny, ani biely. Pochopil, aký je skutočný svet. Je farebný, plný pekných i menej pekných chvíľ, plný radosti aj smútku, smiechu aj sĺz. A nakoniec našiel aj to, po čom tak veľmi túžil – zmysel života, ktorým je pomáhať iným a robiť ľudí šťastnými…