Opäť básnička…
Viem, že Zem sa rýchlo točí,
čas sa nedá zastaviť,
vidím to cez tvoje oči,
zlo už nejde napraviť.
Viem, že človek zomrieť musí,
odísť kamsi na večnosť,
tá predstava ma však dusí,
neláka ma, mám jej dosť.
Viem, že láska je bez hraníc,
pravá je vždy iba jedna,
šíri sa do všetkých ulíc,
krehká je a neposedná.
Viem, že slová často rania,
vyslovené nejde vziať späť,
modriny len z rozprávania,
dušu neviem uzavrieť.
Viem, že po daždi slnko vychádza,
za oblakmi sa neskrýva,
smútok radosť úprimná nahrádza
a po plači smiech zas býva.
Viem, že nie je jednoduché
priznať svoju vlastnú chybu,
svedomie však nie je hluché,
nehladí na žiadnu inú.
Viem, že šťastie je dosť vratké,
stálosť nemá vo zvyku,
napriek tomu je tak sladké,
nevyhnem sa návyku.
Viem, že všetko sa nám vráti,
aj to dobré, aj to zlé,
nebo dobrotu vyplatí,
nenávisť skončí v pekle.
Viem, že niekto všetkých chráni
každý deň aj každú noc,
prečo potom nezabráni
svetu, v ktorom vládne moc?
Viem, že každé za má proti,
otázka zas odpoveď má,
nie vždy kričia hlasno tí,
ktorých pravda je tá správna.
Viem, že všetko más svoj koniec,
zanikne aj bez premien,
raz zazvoní posledný zvonec.
Kedy? Tak to neviem.