Stála na okraji skaly a dívala sa dolu. Nevnímala však krásu okolitej prírody, spev slávikov tešiacich sa z konca zimy, vôňu prvých jarných kvetov. Nevnímala nič. V očiach sa jej leskli slzy a v mysli sa jej premietal celý život. Každý deň, každá minúta. Všetky pekné spomienky, ale aj tie menej pekné plné bolesti, smútku a trápenia, ktorých bolo podstatne viac. A za všetko mohol on. Jej životná ,,láska“.
Volal sa Roman. Stretli sa úplnou náhodou na zastávke električky. Usmial sa na ňu tým najkrajším úsmevom, ktorý kedy videla. Jeho úsmev mu opätovala. Na druhý deň sa opäť stretli na tej istej zastávke. Oslovil ju a pozval na obed. Cítila, že mu môže dôverovať, že sa nemusí ničoho báť.
Po niekoľkých spoločných obedoch začali spolu chodiť. Každý deň ju niečím prekvapil – kyticou, čokoládou, drobným darčekom…. A ona ho každou sekundou milovala viac a viac. Mala dojem, že žije v nádhernom sne. V sne, z ktorého sa nechcela nikdy prebudiť.
Ich spoločný život bol krásny. Nikdy sa nehádali, veď nemali dôvod. Rozumeli si aj bez slov. Sľubovali si večnú lásku, lásku, kým ich smrť nerozdelí. Ani netušila ako, stala sa na ňom celkom závislá. Splnila všetko, čo mu videla na očiach. Postupne strácala kontakt s rodinou, s priateľmi. Hovorieval, že ju chce mať len pre seba a jej to neprekážalo. Myslela si, že keď má jeho, nikoho iného nepotrebuje.
Jedno ráno však všetko zmenilo. Zistila, že je tehotná. Bola neuveriteľne šťastná. Nemohla sa dočkať chvíle, kedy mu to povie. Jej nadšenie netrvalo dlho. Keď mu to večer oznámila, nepotešilo ho to. Hovoril, že sa ešte necíti na to, aby bol otcom. Nevedela, či má plakať alebo sa hnevať. Takúto reakciu od neho nečakala. Myslela si, že bude rovnako šťastný ako ona. Nebol. Začal ju prehovárať, aby išla na potrat. Nechcel sa o jej lásku deliť.
Ďalšie dni boli pre ňu naplnené úzkosťou a pochybnosťami. Neustále ju prehováral, aby si ,,to“ dala zobrať. Sľúbil jej, že neskôr, keď budú obaja pripravení, založia si rodinu. Teraz ale rozhodne nie. A za týmto rozhodnutím si pevne stál. Nakoniec jeho slovám podľahla. Nechcela o neho prísť, nedokázala by bez neho žiť. Radšej sa vzdala svojho dieťaťa.
Nič už však nebolo také ako predtým. Hádky sa stali ich každodennou súčasťou. Nedokázali k sebe nájsť cestu. Obviňovali sa navzájom. Ona ho vinila zo straty dieťaťa, on ju obviňoval, že sa stala neznesiteľnou.
Jedného večera sa zbalil a odišiel. Na rozlúčku jej nechal iba jeden list. List, na ktorý nikdy nezabudne, aj keby veľmi chcela. List, ktorý zrútil celý jej svet. Nevedela, čo má robiť, ako má ďalej žiť. Ostala sama. Úplne sama a opustená. Stratila rodinu, priateľov, dieťa, Romana. Stratila človeka, ktorý je sľúbil lásku, človeka, ktorému bezhranične verila, človeka, ktorého milovala, človeka, o ktorom si myslela, že ho dobre pozná a teraz sa stal pre ňu celkom neznámym. Stratila svoje srdce…
Rozhodla sa. Nemá kvôli čomu žiť. Život pre ňu stratil zmysel. Vykročila v ústrety hlbokej priepasti. Zrazu pocítila na svojom pleci horúci dotyk. Otočila sa a prijala podávanú dlaň. Dlaň takú silnú a zároveň jemnú. Pozrela mu do hlbokých očí a cítila, že už nikdy nebude sama.