Básnička…
Smútok zas ťa pohlcuje,
slzičku zas v oku máš,
duša s bolesťou bojuje,
hru osudu trpko hráš.
Myšlienky ti víria hlavou,
pocit, že ťa nik nemá rád,
túžiš kráčať cestou pravou,
po láske máš veľký hlad.
Hľadáš nádej stratenú,
chceš opäť dúfať a veriť,
nechceš pravdu zdobenú
a do rúk klamstva sa zveriť.
Srdce by sa ti rado smialo,
tešilo sa aj z maličkostí,
príležitostí je však málo
a trápia ho zlé starosti.
Radosť všetka kdesi dole padá,
niet po nej ani jednej stopy,
život nie je ružová záhrada
a trápenie sa stále kopí.
Žiaľ sa ti rozrastá v duši,
každá jej časť tíško vzdychá,
tvoj rozum už isto tuší,
že sa jej dosť ťažko dýcha.
V mysli sa ti vynoruje otázka,
prečo práve ja prežívam bôľ,
prečo mne chýba tá láska,
úsmev, ktorý na tvári predtým bol.
Možno sa to všetko zmení
o deň, o dva, možno o tri,
možno ťa nik neocení,
možno smútok k tebe patrí.
Možno ťa stretnú ešte horšie veci,
možno prestaneš už snívať,
možno na teba zabudnú všetci
a nebudeš sa chcieť na svet dívať.
Možno už nebudeš vládať ďalej byť,
možno… no aj tak sa oplatí žiť!