Tolerancia je slovo, o ktorom v súčasnosti počúvame doslova na každom rohu, stretávame sa s ním na každom kroku. Väčšina z nás, ak nie dokonca všetci, si o sebe myslí a tvrdí, že je tolerantných. Dalo by sa preto povedať, že tolerancia je módnym hitom 21. storočia. Avšak sme skutočne tolerantní? A nie je niekedy tolerancia skôr na škodu?
Tolerancia je jedným zo základov spolužitia nás ľudí, je to jeden z pilierov demokratickej spoločnosti. Dáva človeku právo na vlastný názor a takisto na to, že jeho názor bude vypočutý. Byť skutočne tolerantným nie je vôbec jednoduché. A nemám tým na mysli toleranciu, ktorou sa prezentujeme na verejnosti, medzi inými ľuďmi, keď tvrdíme, že tolerujeme ľudí s inou farbou pleti, iným náboženstvom, rodnou rečou či štátnou príslušnosťou, s inou kultúrou, zvykmi, spôsobom života, ľudí s inými názormi a postojmi. Podstatné je to, čo si myslíme a čo cítime vo svojom vnútri. Človek sa síce môže dušovať, že mu napríklad neprekážajú ľudia inej rasy a v duchu si myslieť pravý opak, avšak nejakým spôsobom sa táto predstieraná tolerancia prejaví. Niekto si to raz určite všimne. Predstieranie tolerancie robí z človeka nielen osobu netolerantnú, ale navyše aj falošnú. A od netolerancie už nie je ďaleko k extrémnostiam, ako je napríklad rasizmus alebo šovinizmus.
Netolerancia často vyplýva zo strachu, alebo lepšie povedané z nedostatočného či nulového poznania. Veď je úplne prirodzené, že keď niečo nepoznáme, máme z toho strach a neodvážime sa to akceptovať. Keď však to neznáme spoznáme, možno zistíme, že naša netolerancia je úplne neopodstatnená, že sa skutočne nemáme čoho obávať. Preto je lepšie najprv spoznať to, čoho sa bojíme, skôr ako to zavrhneme. Poznanie si veľakrát vyžaduje určitú námahu a úsilie, avšak nie všetci sú ochotní ich vynaložiť a myslia si, že je pre nich pohodlnejšie nepoznávať, čiže žiť v strachu, a tým pádom byť netolerantnými. Podľa mňa je to však úplne opačne. Čím viac toho spoznáme, čím väčšmi budeme tolerantnými, tým bude náš život jednoduchší. Pretože už nebudeme pociťovať taký strach, keď si k nám napríklad v autobuse prisadne muž tmavej pleti alebo keď niekde stretneme ženu celú zahalenú v čiernych šatách, z ktorých jej vytŕčajú iba oči. Tolerancia nie je vrodená vlastnosť, ale osvojujeme si ju počas celého života. Ako deti sa ju učíme na základe príkladu od našich najbližších – od našich rodičov, starých rodičov či súrodencov. Čím sme starší, tým väčšmi záleží naša tolerancia práve od miery nášho poznania.
V niektorých situáciách však tolerancia nie je na mieste. Prečo napríklad tolerujeme nespravodlivosť a krivdu? A nemám tým na mysli nespravodlivosť v súdnictve, ale tú všednú nespravodlivosť, s ktorou sa bežne stretávame v škole, práci alebo len tak na ulici. Prečo tolerujeme klamstvá a lži, znova a znova počúvame tých, ktorí nám ustavične klamú? Prečo tolerujeme násilie a najmä násilie páchané na ženách a deťoch, ktoré sa deje takmer dennodenne? Prečo tolerujeme peniaze ako najvyššiu hodnotu človeka a meradlo úspechu? Prečo tolerujeme každodenné znečisťovanie a ničenie našej Zeme neustálou ťažbou nerastných surovín, klčovaním lesov, rozširovaním skládok odpadu, budovaním nových betónových džunglí? Poviete si, ale veď ja to netolerujem. Keď však niečo neurobíme alebo aspoň niečo nepovieme, je to akoby sme to akceptovali. Veď predsa poznáte starú múdrosť – kto mlčí, ten svedčí.
Tolerancia môže veľmi ľahko prerásť do ľahostajnosti. Vtedy síce akceptujeme ostatných a všetko, čo sa okolo nás deje, ale to, čo si iní ľudia myslia, ako žijú, je nám úplne ,,ukradnuté“. Tolerancia by takisto nemala znamenať, že všetky názory majú rovnakú hodnotu a že všetci ľudia sú neomylní alebo že neexistuje jedna spoločná správna pravda. Podľa mňa je preto dôležité vedieť si svoju toleranciu či prípadnú netoleranciu obhájiť. Vedieť vysvetliť, prečo akceptujeme alebo neakceptujeme iný názor, postoj, spôsob života, inú kultúru či vierovyznanie. To dokážeme, len keď dané odlišnosti pochopíme alebo sa s nimi aspoň oboznámime. A to nás opäť vracia k už spomínanému poznaniu. Zdá sa teda, že tolerancia a poznanie kráčajú ruka v ruke. Tak sa s nimi pokúsme kráčať aj my.
Hovorí sa, že každá minca má rub aj líce. Rovnako je to aj s toleranciou. Je preto len na nás, aby sme správne odhadli mieru našej tolerancie a situácie, kedy toleranciu tolerovať a kedy naopak netolerovať.
uverejnené v obecnom časopise Nededžan v roku 2014