úvahy od Katky

Všetci sme sa už určite stretli s touto múdrou vetou a dozaista nepochybujeme o jej pravdivosti. Dovoľte mi ju ale trochu doplniť – Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom; nezabúdaj však na to, akým človekom si bol na začiatku. Nezabúdaj na svoj rodný, materinský jazyk.

Materinský jazyk je najvzácnejším darom od našich predkov. Je darom od tých najbližších, od otca a mamy. Veď nie nadarmo sa volá materinský. Rodný jazyk je jazykom, ktorým sa nám mama prvýkrát prihovorila, ktorým nám naši rodičia a starí rodičia rozprávali rozprávky a spievali uspávanky a tiež jazykom, ktorým sme vyslovili naše prvé slová. Je jazykom, na ktorý sa nezabúda. Jazykom, na ktorý sa nesmie zabudnúť.

Rodný jazyk je kľúčovým prostriedkom našej identity – toho, kým sme, za koho sa sami považujeme a za koho nás považujú ostatní. Keď hovoríme po slovensky, považujú nás za Slovákov, keď po maďarsky, tak za Maďarov. Jazyk je teda aj jedným z prvkov vyjadrenia príslušnosti k národu. Avšak nie vždy je jazyk a národnosť tým istým. Veď nie všetky národy majú svoj vlastný jazyk, nie všetci, čo hovoria po anglicky, musia byť Angličanmi. Avšak to, čo ide ruka v ruke, je jazyk a kultúra. Jazyk je neodmysliteľnou súčasťou kultúry a kultúra ho vo veľkej miere ovplyvňuje. Platí zásada, že jazyk je taký, aká je kultúra. Keď sa mení kultúra, mení sa aj jazyk. Materinský jazyk nás rovnako ako kultúra spája a zároveň i odlišuje od ostatných.

V súčasnosti existuje vo svete približne 3000 rôznych jazykov. Tri štvrtiny obyvateľov Zeme však hovoria prvou stovkou najpoužívanejších jazykov, a preto je väčšina jazykov v ohrození, dokonca môže dôjsť a aj dochádza k ich zániku. Ako príklad si môžeme zobrať latinčinu. V minulosti bola veľmi rozšíreným jazykom, v súčasnej dobe sa používa len veľmi sporadicky a väčšinou vo vedeckých a odborných kruhoch. Mohli by sme si klásť otázku, prečo by zánik jazykov mal byť problémom. Veď predsa, nebolo by jednoduchšie, keby sme všetci hovorili rovnakým jazykom? Zrejme áno, ale vytratila by sa tak tá krásna rozmanitosť, ktorá nás robí jedinečnými. A hoci tu už boli pokusy vytvoriť jeden spoločný jazyk, boli neúspešné. A podľa môjho názoru vždy aj budú. Jazyk predsa nie je neživý predmet, nie je mŕtvy, ale je to naša kultúra, náš život.

Materinským jazykom väčšiny z nás je slovenčina. Spisovný slovenský jazyk poznáme od roku 1843, keď Ľudovít Štúr kodifikoval spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. Počas svojej histórie to však slovenčina nemala ľahké. Viackrát bola utláčaná, či dokonca zakazovaná. Aj napriek tomu, že mnohí z nás sa v škole učili, koľko si toho slovenčina musela pretrpieť, vážime si ju len veľmi málo. Mnoho slovenských slov sa pomaly vytráca z nášho bežného života a stáva sa tzv. archaizmami. A naopak, do našej reči preniká množstvo výrazov z cudzích jazykov, predovšetkým z angličtiny. A navyše toto prenikanie vnímame ako úplne prirodzený jav – veď sa už ani nepozastavujeme nad tým, že mnoho cudzích výrazov nadobudlo slovenský pravopis. Zamysleli ste sa už nad tým, odkiaľ k nám prišli slová ako dizajn, manažér alebo imidž? Používanie výrazov z cudzích jazykov a ich prípadné prispôsobenie rodnému jazyku sa nedeje iba v slovenčine, ale aj v ďalších jazykoch. Angličtina ako súčasný trend preniká do mnohých jazykov. Častokrát uprednostňujeme anglické slovíčka, hoci k nim existuje vhodný ekvivalent v domácom jazyku, a to len preto, lebo je to ,,cool“(vidíte, to je ďalšie v slovenčine bežne používané anglické slovo), znie to lepšie a odbornejšie.

Učenie sa cudzím jazykom je bezpochyby jedinečnou možnosťou na rozširovanie našich vedomostí, zvyšovanie príležitostí na uplatnenie sa vo svete, spoznávanie nových kultúr. Ovládanie viacerých jazykov uľahčuje život a je veľkým plusom pre každého z nás. Avšak tým najvzácnejším ostáva náš materinský jazyk. A to bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo neuvedomujeme. Môžeme ovládať množstvo rečí, ale keď sme skutočne smutní alebo veselí, najlepšie myšlienky nám napadnú práve v materinskom jazyku. Preto sa tešme z toho, že ho môžeme používať, nehanbime sa zaň a v žiadnom prípade nedopusťme, aby sa z nášho ľúbozvučného materinského jazyka stal archaizmus. Nezabúdajme na to, kým sme.

uverejnené v obecnom časopise Nededžan v roku 2012