Keď som prvýkrát čítala citát spomínaný v názve tohto článku, mala som dojem, ako keby pochádzal zo súčasnosti a nie z úst významného astronóma 16. storočia, Tycha Brahe. Zdá sa, že pretvárka ako jeden z neduhov ľudskej spoločnosti tu bola, je a bude, keďže zrejme tak rýchlo nevymizne. Prečo je však pre nás také dôležité vyzerať v očiach druhých lepšie? Prečo sa hráme na niekoho, kým nie sme? Prečo sa pretvarujeme?
My ľudia sme zvláštne stvorenia. Často sa snažíme predstierať, že sme niečo viac alebo minimálne, že sme niekto iný. A pritom v prírode, ktorá je jedným zo základov našej existencie, to tak vôbec nie je. Veď už ste niekedy videli, aby napríklad zajac predstieral, že je medveď alebo had, že je slon? Zažili ste, že by sa fialka tvárila ako ruža či bodliak ako ľalia? Pravdepodobne nie. Keď sa však pozrieme do ľudskej ríše, nájdeme v nej množstvo masiek, veľa ľudí zakrývajúcich si svoju vlastnú tvár. Maskou zahaľujú svoj strach, obavy, neistotu, ale aj svoje skutočné pocity, myšlienky, názory, svoje pravé ja. Veď je predsa oveľa jednoduchšie skryť sa za masku pretvárky ako úprimne otvoriť a odhaliť svoje vnútro. Niekedy je maska taká dokonalá, že nielen okolie jej nositeľa nepozná jeho skutočnú tvár, ale ani on sám pri pohľade do zrkadla nevie, či sa díva na svoju tvár alebo na svoju prepracovanú masku. A to je naozaj smutné.
Odhodiť svoju masku a žiť dennodenne s vlastnou tvárou nie je vôbec ľahké. Obzvlášť v dnešnom svete, ktorý požaduje dokonalosť, a to v každom prípade a za každých okolností. Mimochodom, práve v tom vidím veľký paradox našej doby. Na jednej strane odvšadiaľ počúvame, aké je dôležité byť originálny, odlišovať sa od ostatných, byť sám sebou, byť iný. Na druhej strane, každá zvláštnosť či inakosť je považovaná za chybu. Každý ,,iný“ človek je vytlačený na okraj spoločnosti, ktorá ho vníma ako čudáka. Preto sa niet čo čudovať, že mnoho ľudí si radšej na verejnosti zvolí masku uniformity, aby čo najviac zapadli a uľahčili si svoj život. Jednoducho im k spokojnosti stačí nevyčnievať z radu. Keby však na našej planéte nežili ,,čudáci“, neexistovalo by množstvo vecí, vynálezov či objavov. Možno by sme si stále ešte mysleli, že Zem je plochá. Keby história nepoznala ,,iných“ ľudí, boli by sme ochudobnení o veľdiela maliarstva, hudby, sochárstva či literatúry. Veď si len predstavte, že by sa napríklad Leonardo da Vinci snažil zapadnúť medzi ,,normálnych“ renesančných maliarov. Určite by nevytvoril jeden z najslávnejších a najzáhadnejších obrazov histórie – Monu Lisu, ktorá predovšetkým svojím tajomným úsmevom vyvoláva množstvo rozličných teórií už niekoľko stoviek rokov.
Jedným z dôvodov, prečo si ľudia zakrývajú svoju tvár maskou, je, že pre mnohých z nich je dôležité, čo si o nich myslia ostatní. Pravdepodobne každému z nás sa už stalo, že si povedal: ,,Čo na to povedia ľudia?“ A radšej nevyslovil svoj názor alebo neurobil to, čo urobiť chcel. A priznajme si, že sme túto našu nečinnosť aj niekoľkokrát oľutovali. Je celkom zaujímavé zamyslieť sa nad tým, prečo nám tak záleží na tom, ako vyzeráme v očiach druhých. Možno je to tým, že je pre nás podstatné udržať si vo svojom okolí dobrú povesť a meno. Aj keď podľa mňa je dobrá povesť skôr založená na pravde a nie na pretvárke. Možno je názor druhých pre nás dôležitý preto, lebo občas je jednoduchšie riadiť sa cudzími myšlienkami než svojimi vlastnými. A možno je to tým, že nevieme presne definovať samých seba a potrebujeme k tomu názor druhých ľudí. Máme dojem, že takí, akých nás vidia ostatní, naozaj sme. A preto sa tiež snažíme vyzerať v očiach druhých lepšie, pretože potom sa aj vlastnými očami vidíme lepšími. Avšak pri takomto zmýšľaní robíme jednu zásadnú chybu. Názor nikoho iného na našu osobu nie je dôležitejší ako náš vlastný. Veď predsa my sme tou osobou, ktorá so sebou každé ráno vstáva a každý večer zaspáva, ktorá sa na seba díva do zrkadla. My sme tí, ktorí poznajú sami seba najlepšie. Hoci dokonale spoznať sám seba nie je vôbec jednoduché a rozhodne to nie je záležitosť niekoľkých dní či týždňov. Veď niektorí sa spoznávajú celý život. Aj napriek tomu si myslím, že správnou cestou je spoznávať sám seba prostredníctvom vlastných názorov či myšlienok a pomocou vlastných očí.
Ktosi múdry raz povedal, že svet je jedno veľké javisko a my všetci sme jeho hercami. Vyjadrujeme na ňom svoje pocity, myšlienky, názory, odhaľujeme naše vnútro. Skúsme však hrať podľa našich vlastných scenárov a pokiaľ možno, tak bez masiek. Buďme sami sebou a nie tými, akými nás chcú ostatní.
uverejnené v obecnom časopise Nededžan v roku 2014