Poznáte známu detskú prekáračku ,,prvé slovo platí, druhé letí z gatí…?“ V dnešnej dobe sa zdá, akoby prvé slová neexistovali. Akoby všetko, čo vypustíme z úst, letelo kamsi do neznáma a čo možno najrýchlejšie. Akoby slovo nemalo žiadnu váhu.
Slovo ma veľa foriem a podôb. Môžeme ho vysloviť, napísať, či dokonca zaspievať. Dokážeme ním vyjadriť svoje názory, myšlienky, emócie, všetko, čo cítime a prežívame. Bez slov by neexistovali velikáni svetovej literatúry ako Shakespeare či Dostojevskij, nevzniklo by toľko úžasných filmov a jedinečných textov piesní. Vďaka slovám sa nám zachovali tie najkrajšie slovenské rozprávky i výstižné a častokrát pravdivé príslovia a porekadlá, a navyše stále sa šíria ďalej. A to len vďaka slovám.
Slovo je zbraňou. Tou najjednoduchšou i najsilnejšou, v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Veľakrát nám stačí len jediné slovo, aby sme niekoho potešili a urobili ho nesmierne šťastným. Jedno slovo však dokáže človeka aj neskutočne zraniť, ublížiť mu, bodnúť ho do tela nečakaným a tým najzákernejším spôsobom. Slovo je však i záväzkom. To, čo raz vyslovíme, sa nedá zobrať späť. Nedokážeme to, aj keby sme sa akokoľvek snažili. Pretože vždy je tu niekto, kto si to bude pamätať.
V antike sa na slová kládol veľmi veľký dôraz. V starovekom Grécku a Ríme sa vyučovala rétorika ako jedna z najvýznamnejších a najdôležitejších vtedajších vied. Veľké osobnosti ako Sokrates, Aristoteles či Cicero si dobre uvedomovali silu slov a správneho narábania s nimi. Vhodnou kombináciou slov a ich prednesom sa dalo ovplyvniť veľa vecí i ľudí. V minulosti sa však neprihliadalo iba na to, čo povedať a ako to povedať, ale aj na to, či sa povedané slová následne dodržali. A práve to tu dnes chýba.
Priznajme si, koľkokrát sme už niečo povedali a o pár dní sme na to akosi zabudli. Chtiac či nechtiac. Niekedy naschvál zaklameme a poprieme to, čo sme vyslovili. To sa stáva. Podľa mňa je ale horšie, keď na to zabudneme nechtiac, teda nevedomky. To znamená, že sme si na to už zvykli, že nám to pripadá úplne bežné. Veď predsa to vidíme všade navôkol. Z každej strany sa na nás valia rôzne sľuby a prísľuby, ktoré sa však nikdy nesplnia. Preto sa nám to zdá prirodzené. Ešte horšie je, keď vieme, že naše slová nedodržíme, ale sme voči tomu ľahostajní, je nám to úplne jedno. Veď to robia všetci, tak prečo nie ja?
Prázdne slová sa stali módnym hitom dnešnej doby. Dodržiavanie sľubov sa už akosi nenosí. Smutné je, že nedodržaný sľub v nás už ani nevyvolá sklamanie alebo zlosť, pretože sme to podvedome čakali. Najhoršia vec však nastane, keď už nebudeme dôverovať nikomu a ničomu, žiadnym sľubom, žiadnym slovám. A verte mi, do tohto štádia sa nechce dostať nikto z nás. Podľa rôznych prieskumov denne vyslovíme okolo 16 000 slov. To je pomerne dosť. Zaujímavé by však bolo zistenie, koľko z týchto slov myslíme vážne a koľko povieme len tak ,,do vetra“. Za koľkými slovami si stojíme a ku koľkým z nich by sme sa priznali aj na druhý deň. Obávam sa, že toto číslo by bolo skutočne nízke.
Prednedávnom sme tu mali Vianoce. Čas plný prianí, želaní, sľubov a krásnych slov. Vo vianočnom období si vlastné slová vážime o čosi viac. Možno je to tým, že máme viac času premýšľať, možno je to kúzlom Vianoc. Neviem. Bolo by však skvelé, keby sme tak robili aj po zvyšok roka. V žiadnom prípade ale nechcem nijako moralizovať, veď možno už o dve hodiny si nebudete pamätať, aké slová ste tu čítali. Každopádne vám všetkým prajem, aby ručička váh pri vašich slovách nikdy neklesla na nulu. Aby sme vetu ,,dávam ti svoje slovo“ nepoznali iba z rozprávok.
uverejnené v obecnom časopise Nededžan v roku 2011