Pozrela sa z okna. Bol už večer. V svetle nočnej lampy HO zbadala. Bol neuveriteľne krásny. Mal tmavé husté vlasy a na sebe snehovo biely oblek. Najkrajšie boli JEHO oči – priezračne modré, skrývajúce nevysvetliteľnú silu. Silu bojovať. Silu zmeniť všetko zlé na dobré. Silu, ktorá jej dávala nádej. Nemohla z NEHO spustiť oči. Stačil však len krátky okamih a bol preč.
Nasledujúci deň bol tým najlepším v jej živote. V práci sa jej mimoriadne darilo. Šéfovi sa jej nápady tak páčili, že ju okamžite povýšil do jednej z vedúcich funkcií. Konečne sa pre ňu skončilo to dlhé obdobie prikazovania a nariaďovania. Konečne sa stala svojou vlastnou paňou.
Po práci išla svoj úspech osláviť do baru. Hneď ako vstúpila dnu, zaujal ju jeden muž a všimla si, že aj ona upútala jeho pozornosť. Podobal sa na NEHO, ale nebol to ON. Jeho oči neboli modré, ale hnedé ako čokoláda. Pozval ju na kávu a pustili sa do rozhovoru. Akoby sa poznali už večnosť. Mohli sa rozprávať o čomkoľvek, dokonale si rozumeli. Ani si neuvedomovala, že práve v tomto momente stretla svojho ,,princa“. Po niekoľkých hodinách neutíchajúceho rozhovoru si vymenili telefónne čísla a každý išiel svojou vlastnou cestou.
Večer sa opäť pozrela z okna. A znovu tam stál, na tom istom mieste, pod tým istým svetlom. Už neboli najkrajšie JEHO oči, ale JEHO úsmev. Úsmev, ktorý hrial na srdci. Usmiala sa na NEHO a s pokojom v duši si ľahla do postele.
Ďalších pár týždňov žila ako v rozprávke. V práci mala úspech so všetkým, čo vymyslela. Šéf jej dokonca pridelil vlastného asistenta. Vtedy si sľúbila, že sa k nemu nikdy nebude správať tak, ako sa kedysi správali k nej.
S mužom, ktorého spoznala v bare, začali spolu žiť. Každým dňom sa stávali jeden druhému dôležitejším. Už si nedokázala predstaviť, aké to bolo predtým, než ho spoznala. A ani nechcela.
Každý večer sa dívala von oknom. ON tam vždy stál a usmieval sa na ňu. Usmieval sa úsmevom, ktorý patril iba jej a ona to vedela. A to ju robilo šťastnou.
Po úžasných siedmych mesiacoch však prišiel zlom. V práci jej vymenili šéfa a tým sa všetko začalo. Nový šéf nebol taký nadšený jej výsledkami a požadoval od nej nápravu. Keďže už nebola zvyknutá na kritiku, nedokázala si priznať chybu. Všetku vinu hádzala na svojho asistenta. Neustále ho zaplavovala novými príkazmi, neprepáčila mu ani najmenšie zaváhanie.
Zmenilo sa aj jej súkromie. Rozprávku vystriedala realita plná hádok. Hádok, ktoré nemali zmysel. Hádok, ktoré väčšinou vyvolávala ona sama. Hádok, ktoré končili jej buchnutím dvier.
Večer čo večer sa dívala z okna a ON tam stále stál. Už sa však neusmieval. V JEHO modrých očiach sa zrkadlil smútok a sklamanie. Sklamanie nad jej životom. Ona si to ale nechcela pripustiť.
Nasledujúci deň bol tým najhorším v jej živote. Nový šéf opäť nebol spokojný a ona si opäť vybúrila svoju zlosť na asistentovi. Tentokrát však zašla aj ďalej a jednoducho ho vyhodila. Nepresvedčili ju ani jeho slzy.
Doma to nebolo o nič lepšie. Znovu sa pohádali. Nedokázala mu odpustiť jeho pripomienky, ako veľmi sa zmenila. Hádka sa skončila jej buchnutím dvier. Buchnutím vchodových dvier, za ktorými ostal stáť jej ,,princ“ so všetkými svojimi vecami. Myslela si, že ho nepotrebuje, že nepotrebuje nikoho. Vyhodila ho. Nepresvedčili ju ani jeho slzy.
Večer sa pozrela z okna, ale nevidela HO. Nestál tam. Myslela si, že je ešte skoro, tak ostala sedieť pri okne. Neobjavil sa ani po troch hodinách. Začala sa báť a prosila HO, aby sa ukázal. Nič však nepomáhalo, nepresvedčili HO ani jej slzy. Až ráno po noci prebdenej čakaním pri okne si to uvedomila – zabila som svojho ANJELA …
pekne ...
Celá debata | RSS tejto debaty